Elfrída. Už to meno bolo blbé.
Keď jej ukradli kabelku na ulici, len sa smiala. Nemala tam nič, len stravné lístky. Potom odišla do Paríža. Mala pocit, že je mladá a že ju tam čakajú nové dobrodružstvá a zážitky. Ako si tak poskakovala starobylými parížskymi cestičkami noha jej praskla ako suchá haluz. Mala operáciu. Trvala stodvadsať minút a na vozíčku bola ďalších stodvadsať dní.
Jedného dňa premokla do nitky, pretože sa z vozíčkom ešte nevedela dobre pohybovať a dažďu nestihla ujsť. Dostala horúčky a snívalo sa jej, že jej manžel ide za snedou susedou z prvého poschodia. To bolo v auguste. V oktobri manžel utiekol zo susedkou z prvého.
Elfrída si chcela začať nový život. Zaregistrovala sa v zoznamovacej kancelárií. Stretla sa z Lukášom. Bola to láska na prvý pohľad. Aspoň z jej strany. Lukáš bol vysoký, solventný, svieži ... a ženatý.
Prenajala byt aby sa mali kde stretávať. Nájom zaplatila na štyri mesiace dopredu. Lukáš ju tam navštívil trikrát. Mal výčitky svedomia a tak sa radšej vrátil k svojej žene.
Potom sa Elfrídina mama zbláznila a otec mal autohaváriu.
Dcéra si našla potetovaného frajera a syna vyhodili zo školy. Keď na Nový rok odbíjali zvony, Elfrída vystrela päsť k oblohe a zvolala : „ Bože, čo ma nezabije, to ma posilní!“
A Boh jej na to odpovedal : „Elfrída, Elfrída, ty si silná už dosť “
Udrel do nej blesk (aj keď bol január).
Na pohreb neprišiel jej manžel, práve sa mu totiž narodil snedý syn. Lukáš neprišiel tiež. Bolo mu lepšie u manželky. Elfrídin brat sa opil a jej sestra neplakala kvôli Elfríde ale kvôli sebe, pretože jej našli zhubný nádor.
Rakva žuchla do hrobu. Do studeného zmáčaného bahna.
Boh sa pozrel na jej mokrú rakvu a posmešne sa spýtal: „ A čo mi Elfrída povieš teraz?“